PBJK (Pochválený buď Ježiš Kristus), drahý brat v Kristovi.

Dňa 19.4.2024 som meral dlhú cestu do Prahy, lebo sa stal zázrak. Za 9 rokov som ani raz nebol v Prahe na Pankráci (viď foto) so sr. Klárou a práve tam viedla naša cesta. Ani neviem, ako sa ti veľmi chcem poďakovať za tvoje modlitby, lebo bez nich by som do väznice neprešiel, je to veľmi veľký duchovný boj, v ktorom ma ty držíš „SAFE“.

Príspevok rehoľnej sr. Kláry Marie Stráníkovej (viď foto): ,,Drahé sestry a milí bratři, byla jsem požádána o malé svědectví, které využiji i jako prosbu o modlitební podporu. Po pátečním setkání s Michalem v pankrácké věznici jsem s úžasem a vděčností Pánu poznala, že jste uvěřili v osobní a bezmeznou lásku Boží a že praxi křesťanského života prožíváte jak ve svém nejbližším okolí, tak jako mocná modlitební armáda.  Jsem sestra Klára Marie, patřím do kongregace Milosrdných sester svatého kříže - ano, jsem o generaci mladší spolusestrou naší milované blahoslavené sestry Zdenky Schelingové. Asi před 15 lety jsem přijela Pánovo povolání ke službě ženám v prostituci, pravidelně navštěvujeme ženy v nočních klubech a na ulicích v Praze, v Brně a na řadě dalších míst. Ženám přinášíme lidskou, ale především Boží blízkost, naslouchání, přijetí, poradenství a na neposledním místě modlitbu. V loňském roce Pán mé osobní povolání rozšířil pozváním do služby v duchovní vězeňské službě. Pravidelně docházím dobrovolnicky do vězení v Praze na Pankráci, v níž trpěla ve vězeňské nemocnici naše sestra Zdenka - odtud pak byla urychleně propuštěna na svobodu, aby nezemřela ve vězení... V současné době se připravuji ke službě vězeňská kaplanky pankrácké věznice. Narážíme na překážky, prosím tedy o modlitbu, abych, pokud je to skutečně Boží vůle, mohla tuto přímo tuto službu přijmout a být i tam, jak říkají mé kolegyně z terénní služby, chodícím kostelem :-). Do vaší modlitby svěřuji samozřejmě i všechny ženy, jejichž důstojnost je jakkoliv pošlapávána, a za ty, kdo je ponižují. S díky a přání, každodenní nové naděje, síly, radosti a pokoje, drahocenných darů Vzkříšeného Pána.s. Klára Marie“

Foto: Nitra 20.4.2024 sme boli pozvaní na dva krsty a jednu rómsku svadbu nášho člena Mareka Stojku. Pamätám si, keď ho prepustili na slobodu, tak mi volala jedna rehoľná sestrička a povedala mi, že ony pracujú v  osade dlhší čas  a skoro nikto sa neobrátil. Ale modlia sa aj za tých, čo sú z osady vo väznici a práve tam si nás Pán použil, aby Marek mohol uveriť a aj napriek tomu, že už má 5 detičiek a manželka nebola ani pokrstená, si spravila všetky sviatosti a pozvali Ježiša Krista do ich vzťahu, aby Boh požehnal ich rodinu, aby Boh požehnal ich deti. Lebo Ježiš nemôže požehnať smilstvo. Viacerí z nášho spoločenstva majú vonku presne podobný scenár. Majú len družku, partnerku, a potom mi píšu, že družka si našla iného, alebo ho udala, alebo mu zakazuje sa stretávať s deťmi a pod. To je vždy vtedy, ak sme nepustili Ježiša do vzťahu s partnerkou-družkou. Ak ho tam pozveme, tak On už môže konať a uzdraviť. Žehnám, aby sme mali viacej takýchto okamihov a aby ste boli aj vy mestom na návrší, ktoré sa nedá ukryť.

Príspevok Alžbetky M. (foto pred kostolíkom): „PBJK bratia a sestry! Svadba spojená s dvoma krstami a birmovkou bola neuveriteľne silným momentom. Po celý čas tam bola cítiť prítomnosť Ducha Svätého a vzájomná blízkosť ľudí. Celkovo sa tam vznášala nádej a pokora. Počas krstov ma zaplavila neskutočná radosť a spomienky na môj vlastný krst, čím to bolo pre mňa osobne ešte silnejšie. Bolo krásne vidieť, ako sa rozhodli odovzdať život Bohu a spoločne posvätiť svoj vzťah manželstvom. Veľmi ma oslovilo to, že tam nezáležalo na výzore, či prepychu, ale išlo u úprimnosť srdca. Myslím, že môžem hovoriť za celú skupinu, že sme sa tam cítili veľmi prijato a všetkých nás to povzbudilo. Chvála Pánovi!“

Foto: Dubnica nad Váhom, kostol sv. Jakuba dňa 20.4.2024 počas modlitieb chvál, kde nás pozvali svedčiť o Jesus Army v divízii DISMAS.

Časť listu od Lukáša z väznice v Dubnici: „Som závislý na drogách a po novom vraj aj na alkohole. V minulosti som 7 rokov abstinoval, viem ako sa dá abstinovať a viem aj, kde som spravil chybu, viem aj, že keď sa mi darilo najviac, tak som sa zriekol Boha! A všetko sa začalo rúcať, ale som tu a žijem, dostal som ešte šancu a teraz ju už nesmiem prepásť. 6,8 r. je veľa, už som síce za polovicou, ale o to viac ma zožiera, že som tu. Držím Vám palce – robíte to dobre. Takto sa pomáha! Lukáš“

Foto: väznica Želiezovce v nedeľu 21.4.2024 s celou partiou - kapelou L‘múry sme mali slávnosť „hody“ práve vo väznici, kde sme boli cez 4 hodiny. Chvála Pánovi. Druhá fotka nižšie je tiež z kaplnky z väznice v Želiezovciach.

Zdroj: https://www.zvjs.sk/sk/aktuality/sviatku-patrona-vazenskej-kaplnky-v-zeliezovciach

Príspevok Štefana, nášho modlitebníka (viď foto nižšie) z Tvrdošína pri Oravskej priehrade: „Volám sa Štefan a mám 31 rokov. Pochádzam z tradičnej katolíckej rodiny, už ako dieťa až do mojej puberty som chodil do kostola iba z povinnosti. V chodení do kostola som nevidel zmysel, lebo ma rodičia posielali do kostola a oni zostávali doma. Moje svedectvo sa začína obdobím, keď som mal asi 6 rokov, veľmi ma bavilo hrať sa so zápalkami a stále som rád niečo zapaľoval, neviem prečo. Vyvrcholilo to až tým, že som zapaľoval zápalky všade, kde mi to napadlo a aj u nás pod posteľou, v izbe, v ktorej sme bývali celá rodina. Otec sa veľmi bál, že niečo zapálim alebo podpálim. Tak v jeden deň si ma otec zavolal, zobral ma na ruky, zobral si zapaľovač, zapálil ho a ešte som nevedel, čo ide urobiť, vzal moju ľavú ruku, stlačil ju tak, aby môj palec ostal vystretý. Ruku mi natiahol nad horiaci plameň a pomaly mi obhorieval palec na ruke s tým, že ma chcel odnaučiť čokoľvek zapaľovať práve takýmto spôsobom. Veľmi ma to bolelo a veľmi som sa bál. Neviem, koľko to trvalo. Nemohol som nikde utiecť, nikde utíšiť svoju bolesť. V tej chvíli som zažíval veľký strach, ktorý ma sprevádzal celé moje detstvo. Od toho okamihu som začal koktať a touto skúsenosťou bolo poznačené celé moje detstvo. Stával som sa čoraz viac uzatvorenejším dieťaťom a veľkým introvertom. V škole som sa veľmi zle učil a v ničom som nikdy moc nevynikal. Keď som mal 14 rokov, mamina veľmi chcela a tlačila ma, aby som išiel na birmovku, na ktorú sa mi vôbec nechcelo ísť, veľmi zle som sa učil a kto chcel ísť na birmovku, dostal pred seba viac ako 150 otázok, ktoré sa musel naučiť a z ktorých bol nakoniec skúšaný. Mne sa to nechcelo učiť. Mamina ma stále tlačila, aby som na birmovku išiel, a ja som to stále odkladal. Keď už mali mať birmovanci prvé stretnutie, v ten deň som vedel, že to je moja posledná možnosť prihlásiť sa na birmovku, v ten večer som prišiel na faru aj s mojím kamarátom. Zazvonil som a keď mi pán farár otvoril, povedal som mu „dobrý večer“. Pán farár mi odpovedal otázkou: „Ako?“ Odpovedal som mu opäť, dobrý večer, on mi opäť odpovedal otázkou: „Ako?“ Vtedy som pochopil a hovorím: „pochválený Pán Ježiš Kristus“, on mi odpovedal: „na veky amen.“ „Ako Ti pomôžem?“ opýtal sa ma. Tak mu hovorím, že by som chcel ísť na birmovku, pán farár mi odpovedal, že ma na birmovku nevezme. Spýtal som sa ho, že prečo, odpovedal mi, že on už má všetkých zapísaných v skupinkách. Hovorím mu, že to stačí dopísať jedno meno. Nepresvedčil som ho, skúsil som to ešte párkrát, ale keď ma neprijal, tak som mu povedal: „okej“ a odišiel som. Kamarát vtedy išiel do kostola a ja som čakal na autobus domov. Od vtedy som úplne prestal chodiť do kostola a do teraz si pamätám na tú „najmúdrejšie vetu“ ktorú som mohol povedať: „Ježiš, keď nechceš ty mňa, ani ja nechcem Teba.“ Neuvedomil som si, čo som vlastne povedal. Netrvalo dlho a začal som spoznávať „kamarátov“ ktorí boli odo mňa o dosť starší. Začali ma využívať a naučil som sa pri nich fajčiť, začal som chodiť po krčmách. Začal som skúšať marihuanu a skončilo to až pri pervitíne, keď som už nemal nič, a bol som na tých veciach závislý kompenzoval som si to liekmi. Takto som fungoval až do mojich dvadsiatich štyroch rokov. Bol som človek bez zmyslu a bez budúcnosti. Keby som naďalej kráčal touto cestou, skončil by som buď v base alebo mŕtvy, lebo som nemal vôbec mieru v tom, čo som robil, bolo mi všetko jedno. Ale vo svojich 24 rokoch som veľmi zatúžil po zmene. Lebo to, čo som žil, mi už prestávalo dávať zmysel a už som sa nevedel hrať na toho, kým nie som. Teraz odstupom času si uvedomujem, že už pri tejto túžbe ma Boh začal viesť. O pár mesiacov neskôr som sa zhodou okolností dostal na jedno modlitbové stretnutie, na ktorom sa nado mnou  modlili asi piati ľudia.

Pri tejto modlitbe som spoznal Boha a uveril v Ježiša Krista.  Na tejto modlitbe som mal stret s Ježišom, pri ktorom bol aj diabol. V tejto modlitbe som zažil Ježiša a aj diabla ako osoby. Predo mnou diabol začal obviňovať a žalovať na Ježiša za všetky tie situácie a bolesti ktoré som v detstve zažil. Diabol sa snažil aby som veril aj naďalej tomu, že Ježiš (Boh) je zlý. Diabol mi ukázal situáciu s otcom, keď mi obhorieval palec, povedal: „pozri čo Boh dovolí aby sa Ti stalo.“ Ukázal mi situáciu keď ma zbila moja mamina, lebo jej zmizlo 500 korún a ja som to nebol. Bolo mi vtedy veľmi ukrivdené a diabol použil túto situáciu v prospech seba. Diabol predo mnou iba žaloval a obviňoval Boha z rôznych situácií, ktoré sa mi v detstve stali a chcel aby som aj naďalej veril, aký je Boh zlý a on ten dobrý. Keď diabol skončil, Ježiš mi v obrazoch ukázal všetky momenty z môjho detstva, keď som bol sám, alebo som bol bitý rodičmi, alebo keď mi otec zapálil palec, ako bol všade so mnou a držal ma v náručí. Ako veľa tých rán, ktoré som v živote dostal alebo zažil sa jeho bytostne dotýkali. Dva krát mi zachránil život pred smrťou, tak veľmi mu na mne záležalo. Po tejto skúsenosti som prestal pochybovať o Bohu a rozhodol som sa Bohu slúžiť celým svojim srdcom a životom. Lebo prázdnotu v ktorej som žil skoro celý svoj život, ON naplnil svojou láskou, svojou prítomnosťou a svojím pokojom. Keď som začal z Ježišom kráčať už nič nebolo tak ako predtým a nič nebolo dôležitejšie ako ON. Boh ma začal pozývať do vecí, ktoré som ja nedokončil. Boh mi povedal: „Štefan, to čo si nevedel dokončiť sám, teraz dokončíme spolu.“ Spolu s ním som si dokončil školu, dokončil som si vodičák a nakoniec som prijal aj sviatosť birmovania. Od birmovky som ešte viac zatúžil Bohu slúžiť a za ním kráčať a popri mojom kráčaní a spoznávaní Boha Otca, som spoznal jednu komunitu/spoločenstvo do ktorej som sa rozhodol vstúpiť a v nej aj žiť. V komunite už žijem niekoľko rokov a spoznávam tu Boha ako Otca, ktorý sa stará o svojho syna. Spoznávam Boha ako Otca, ktorý pozná svojho syna a vie čo potrebuje jeho syn. Spoznávam Boha ako Otca ktorý je milosrdný a nie trestajúci. Spoznávam to, že kadiaľ kráčam ja, kráča On so mnou. Začal som si uvedomovať že nikdy nie som sám a nikdy som ani nebol. Boh uzdravil môj vzťah s otcom, celý svoj život som svojho otca súdil. Vždy som si hovoril, nechcem byť ako môj otec. Pritom mi dal všetko, čo mohol a vedel. Z introverta, ktorým som bol, sa stal extrovert, ktorý stojí pred ľuďmi a svedčí o tom, ako Boh uzdravil jeho koktanie. Kedysi som si nevedel zavolať doktorovi, teraz riešim (aj telefonicky) všetky potreby nášho domu, v ktorom žijeme celá komunita. Taký je môj, náš a aj Tvoj Boh. Všetko mení od základu, uzdravuje každé jedno zranenie a prinavracia človeku hodnotu Božieho dieťaťa, ktorým som vždy bol, len v niektorej etape svojho života som uveril klamstvu že ním nie som. Mám okolo seba ľudí, ktorým môžem dôverovať. Ktorí mi pomôžu, keď to budem potrebovať. Boh z otroka, ktorým som niekedy bol, urobil Božieho syna.“

Foto: väznica Justičný palác v Bratislave v pondelok 22.4.2024 s chlapcami z Lámačských Chvál.

Foto: Pečeňady, 25.4.2024 sme boli navštíviť a povzbudiť znovu aj detičky v detských domovoch, konkrétne v Pečeňadoch s raperom Egom a svedectvom o nádeji, na akú cestu sa treba vybrať.

Foto: 27.4.2024 Trenčín Juh, kostol Sv. rodiny s Apoštolským Nunciom na Slovensku počas oslavy 9. výročia založenia nášho spol. DISMAS. Neviem, či vidíte všetky tváre, ale boli tam aj naši bratia z Českej republiky, s ktorými som sa už nejaký čas nestretol, ale teraz to bolo požehnané, ako aj na stretnutí AGAPE – hody lásky.

Foto: počas stretnutia nám odovzdal medailu (viď foto s dekrétom) od pápeža Františka a aj pozdrav a požehnanie.

https://www.ordinariat.sk/apostolsky-nuncius-na-slovensku-j-e-mons-nicola-girasoli-sluzil-svatu-omsu-v-trencine/

Foto: Dňa 28.04. 2024 sa konalo na Gáborských ruženných horách požehnanie polí a záhrad, ktoré sa robieva v okolí sviatku sv. Marka. S členmi Dismasu a aj s Nátanom v kočiari sme v modlitbe prešli túto krásnu nedeľnú púť.

Foto: 1.5.2024 Ružomberok - Workshop na konferencii pre kresťanských učiteľov

Foto: Kateřina Lachmanová mi darovala knihu Wilhelm Buntz - Kuřák Bible a práve časť z nej ti chcem priniesť: „Wilhelm se narodil v roce 1954 v německém Ulmu. Jeho matka ho nechtěla a hrubě ho zanedbává. Když jí ho odebere sociálka, dítě je podvyživené, dehydrované, poseté strupy. Později se jeho otec znovu ožení a vezme si syna k sobě. Zdá se však, že je pozdě chlapec je opakovaně umisťován v nápravných zařízeních pro děti a mládež, kde týrá ostatní děti. Vyrůstá z něj sadistický kluk, přezdívají mu „krvavý Willy". Jednou ukradne auto a při divoké honičce zabije policistu. Spirála zla nemá konce: bankovní loupeže, vloupačky všeho druhu, neustálé rvačky a násilí... Ve vězení si nechá hrdě potetovat celé tělo – jedna kérka za každý ze 148 spáchaných zločinů!

 Časem je v Německu veřejně známý jako nebezpečný násilník, žije jako štvanec. Jeho vlastní otec se ho tak bojí, že pro něj žádá trest smrti; nakonec je z toho, „jen" 25 let v žaláři se zvláštní ostrahou. Ve vězeňské cele si balí cigarety ze stránek Bible, ale s Bohem nechce mít nic společného. Po letech se „prokouří k Novému zákonu: Kristova láska je mocnější než vzdor – a Willy kapituluje. Postupně se z něho vylupuje nový člověk s milujícím srdcem...“

Dňa 3.5.2024 predtým ako som vyrážal na svedectvo do Paty na Stream s LCH mi môj oco zavolal jednu vetu, na ktorú som sa asi nedokázal pripraviť. Veta znela:,, mamička zomrela“. Bola to ona čo od malička sa za mňa každý jeden deň modlila, ktorá ma neodsudzovala, ktorej úsmev vždy žiaril a každý jeden deň za mňa obetovala sv. omšu, aby som mal silu kráčať a ísť za tebou a po nociach odpisovať. Bude my chýbať. Ak sa ti bude dať, pomodli sa za ňu. Ďakujem. Foto: parte mojej mamičky     2Kor1,4

Foto: 3.5.2024 modlitba chvál a svedectiev v chráme v Pate na západnom Slovensku

Foto: 6.5.2024 modlitby chvál, ktoré sa konajú každú prvú nedeľu už roky a vždy sú tam naši členovia.  Takže ak sa niekedy budete chcieť s nami stretnúť, máme vždy otvorenú náruč na objatie a podanie ruky.

Časť listu od Germiny Horneay - rumunskej národnosti, ktorá nám píše po taliansky z väznice v Pankráci: „Komunikujem s Otcom veľa v mojich snoch a so 4 spoluväzenkami sme spojení s vami v modlitbe (vo vašom čase). Modlím sa 4 hodiny denne, 10 x za deň. Veľká sila spoločenstva Dismas, milujem vás i oheň Ježiša Krista, ktorý vo mne každý deň rastie. AMEN! Ciao drahí bratia, nemám slov opísať čo ste pre mňa urobili, že nám pomáhate spoznávať nášho veľkého Ocka. Odkedy som dostala váš list nerobím nič iné, len myslím na vás, všetkých ktorí pracujete s takým entuziazmom, s takou láskou a chuťou, vôľou, ktorú vám dáva náš Ježiš Kristus. Veľa požehnania a sily pre vás a vaše rodiny. Ďakujem vám zo srdca, že ste mi dali takú silu a  nádej kráčať toto najťažšie obdobie našich životov, keď sme tu odlúčení od našich domovov a našich drahých rodín, nemám slov vyjadriť ďakujem, želám vám takú silu a aby vás náš Pán Ježiš sprevádzal celý váš život. S našim Otcom je v živote všetko možné, ste anjeli Boha, ste jedna veľká krása a nádej pre svet. Prosím modlite sa za moje priateľky.“

Foto: 10.5.2024 kultúrny dom Oščadnica. Stretnutie klanov. Live stream LCH Foto: 11.5.2024 v sobotu sme navštívili aj väznicu v Ružomberku s Chrobáčikom a jeho synom z LCH.

Náš duchovný kňaz DISMASU Luboš Kaščák nám poslal fotku, kde cestovali po Taliansku a na všetkých miestach sa za naše spoločenstvo modlil. Jedno také miesto je aj vrch Gargano v Taliansku.  Tu prinášame zopár informácii: «Keď pápež Gelasius cirkev Božiu spravoval, prihodila sa zvláštna udalosť v južno-talianskom kraji Apulii. Na vrchu Gargano, pod ktorým leží mesto Siponto, páslo sa stádo rožného dobytka. Bujak oddialil sa od stáda a pastieri dlho nemohli ho vyhľadať. Konečne našli ho so strmého brala do vchodu jaskyne spadnutého, ktorá sa tam nachádzala. I nemohli ho živého von dostať; preto chceli ho strelkami usmrtiť a tak von vytiahnuť. Začali z lukov strieľať; ale div nad divy, žiadna strelka nezapichla sa do bujaka, lež vrátila sa naspäť k tomu, kto ju vystrelil. Pastieri si to nevedeli prirodzeným spôsobom vysvetliť; začali sa divotvornej jaskyne veľmi báť. Túto tajomstvennú udalosť oznámili biskupovi. Sipontinský biskup videl v tejto udalosti pokynutie z nebies; nariadil vo svojom biskupstve trojdenný pôst s modlitbami, aby im Boh milostivo oznámil, čo by tento nadprirodzený úkaz znamenal. Po týchto troch kajúcnych dňoch zjavil sa biskupovi sv. Michal archanjel a oznámil mu, že to miesto, kde sa ten div prihodil, je pod jeho zvláštnou ochranou a že si on podľa nariadenia Božieho žiada, aby sa tam chrám Boží vystaval, a síce k jeho a sv. anjelov úcte. Premnohé zázraky, ktoré sa tu stali, vzbudili pozornosť celého okolia.

Príspevok modlitebníčok Aničky B. a Anny K.  (viď foto z Fatimy, Portugalsko, dňa 15.5.2024): „Ste v našich modlitbách, ako vy, súkromne, tak aj spoločenstvo Dismas, väzni, za ktorých sa doma modlíme, ktorí prosia o modlitby, ktorí sa chcú obrátiť aj za tých, ktorí sa ešte neobrátili“ Ako vidíš, po kolenách vo Fatime išla za teba. Píšem išla, lebo tam sa k chrámu ide dlhá cesta po kolenách a tak vyprosuje to, čo je veľmi náročné. Ďakujem im za obetu pre teba.

Foto: 16.5.2024 birmovku a krst vo väznice v Banskej Bystrici s biskupom. Foto: 17.5.2024  Oravské centrum Mládeže Ústie nad Priehradou, počas LIVE streamu a svedectiev Dismas.

Svedectvo Myrny, ktorá je gréckokatolíčkou, jej manžel Nikolas je pravoslávneho vyznania. Práve on priniesol do ich domu obraz, ktorý sa spája s prvým nezvyčajným javom, spájajúcim sa s tzv. zázrakom z Damašku. Z obrazu Panny Márie s malým Ježišom na rukách začala v roku 1982 vytekať neznáma tekutina. Pod obraz, zavesený nad manželskou posteľou, podložila Myrna misku, do ktorej tekutinu zachytávala. Tou potom pomazala chorých členov rodiny, ktorí vyzdraveli. Celý tento "zázrak" zdokumentovala aj pod odborným dohľadom. Tekutinu podrobili rozboru v laboratóriu pre chemické vyšetrovanie G. Loges ltd. pre oblasť Wesel a Kleve v Nemecku. Analyzovali ho infračervenou spektroskopiou a plynovou chromatografiou. Výsledky testov ukázali, že ide o stopercentný olivový olej. Hoci je chemickým zložením identický s prírodným olivovým olejom, po nanesení na filtračný papier a jeho usušení nezanecháva na rozdiel od prírodného žiadnu škvrnu. Ikonu potom skúmalo viacero svetových laboratórií, no žiadne nedokázalo objasniť, ako je možné, že vypúšťa olej. Obraz v roku 1983 slávnostne preniesli za účasti 70-tisíc ľudí do kostola, kde visí dodnes. V jej dome zavesili novú ikonu, no tá začala po čase roniť rovnaký olej. Ten začal neskôr vytekať aj z Myrniných rúk a očí. Videli to aj svedkovia, skúmali ju lekári. Hoci sa opakovane umývala, olej vytekať neprestal. Chemický rozbor dokázal, že ide o rovnaký olej ako ten, ktorý vyteká z obrazu. V decembri 1982 zažila Myrna ďalší jav, mnohými považovaný za zázrak. "Pocítila som nejakú silu, ktorá ma tlačila a nútila ísť na terasu domu. Keď som tam prišla, zbadala som Pannu Máriu." Zareagovala tak, ako by zareagoval azda každý. "Veľmi som sa zľakla, otočila sa a utiekla preč. Bála som sa, že keď to niekomu poviem, bude si myslieť, že som blázon." Vypočul ju však jej kňaz. Poradil jej, nech sa modlí a k zjaveniu možno dôjde opätovne. Stalo sa tak o štyri dni. "Bolo to opäť na terase. Boli tam so mnou aj ďalší ľudia. Pochopila som však, že oni nič nevidia ani nepočujú." Panna Mária jej vraj povedala posolstvo: "Dala som vám viac oleja, než ste žiadali, a dám vám niečo ešte silnejšie, než je olej. Kajajte sa a verte... Ohlasujte môjho Syna Emanuela. Kto ho ohlasuje, bude spasený." Odvtedy sa jej zjavenia opakovali niekoľkokrát. Nevidela pri tom len Pannu Máriu, ale aj Ježiša. V novembri roku 1983 sa jej na tele vytvorili aj stigmy. Sú to väčšinou krvavé rezné rany, akoby po seknutí niečím ostrým, alebo bodnutia, symbolizujúce Ježišove rany po pribití na kríž. "Bolo to pri modlitbe," spomína Myrna na prvú krvavú skúsenosť. "Neviem to opísať. Počas modlitieb sa totiž dostávam do extázy. Vôbec som vtedy nevedela, čo sa so mnou deje." Videli to však svedkovia. Okrem rodiny ju sledoval i jej duchovný vodca. Na rukách a nohách sa jej vytvorili krvavé rany. Podobné stigmy sa jej vytvorili aj na Veľkú noc nasledujúceho roku. Pribudla k nim však široká rana na Myrninom boku. Rany overilo šesť lekárov, medzi nimi aj riaditeľ francúzskej nemocnice. "Pri druhom stigmatizovaní bola rana na jej boku taká veľká, že ju chceli lekári zašiť. Bola široká asi štyri milimetre, hrozilo, že by sa jej mohla zapáliť. Rana sa však za 24 hodín zahojila sama, bez jazvy," vysvetľuje Myrnina tlmočníčka. Od roku 1990 obraz olej neroní, rovnako sa neobjavuje ani na jej tele. Stigmy sa však vytvárajú pravidelne v týždni, keď Veľkú noc oslavujú pravoslávni, gréckokatolíci aj rímskokatolíci (každý tretí rok). Vďaka tomuto intervalu ju počas extáz a stigmatizovania mohli skúmať rôzni vedci a natočiť napríklad aj video, ktoré o tomto zázraku svedčí. Myrna je vtedy v extáze, nevníma okolitý svet. Keď skúmajú jej zreničky, sú stiahnuté a je evidentné, že vidí silné svetlo.  Samozrejme, o tejto nezvyčajnej žene sa dozvedeli vedci z celého sveta. Podrobila sa výskumu odborníkov v USA aj v Austrálii. Počas niekoľkotýždňových pozorovaní jej z rúk, nôh a tváre vytekalo množstvo oleja, vedci ani lekári však nedokázali objasniť, ako je to možné. Zaujímavým faktom je aj to, že Myrna svoj "dar" nevyužíva na žiadne získavanie výhod. Od ľudí dary neprijíma, nechce na tom zarábať. "Sýrska vláda nám ponúkla peknú vilu s tým, že sa do nej môžeme bezplatne presťahovať. Z nášho rodinného domu chceli spraviť pútnické miesto. Odmietli sme to. Je to náš požehnaný dom, budeme v ňom žiť aj naďalej." Dvere jej príbytku sú však pre ľudí otvorené. Či je deň, alebo noc, stále ju navštevujú húfy ľudí. Odkedy sa okolo nej začali diať zvláštne veci, zažila päť zjavení a 36 extáz. V extázach má videnia takisto. Už si na tieto zážitky zvykla. "Teším sa na ne. Aj keby však neprišli, viem, že je Boh so mnou, nemusím sa ničoho báť." Nikdy neľutovala, že jej Boh dal takýto nezvyčajný dar. Nepokladá sa za nejakého výnimočného človeka. "Som obyčajná žena, manželka a matka (má dve deti) tak, ako mnoho ďalších. Navyše mi Boh určil poslanie, aby som bola sestrou každého človeka na zemi." Jej domov je Sýria. Ide o islamskú krajinu, možno je teda zvláštne, že sa tieto úkazy dejú práve tam. Islam je známy tým, že cudzie náboženstvá nezvykne tolerovať. Zaujímavým je teda aj postoj sýrskej vlády. "Skúmali ma aj v sýrskych laboratóriách. Odkedy zistili, že nejde o žiaden podvod, veľmi ma rešpektujú. Som hrdá na to, že som Sýrčanka, a tiež na to, že sa Boh rozhodol ukázať práve v našej krajine. Sýria je krásnym príkladom spolunažívania kresťanov a moslimov. Nie sú tam medzi nami žiadne problémy. Do môjho domu sa chodia denne modliť veriaci oboch náboženstiev."

Foto: Myrna fara HC pred vstupom do väznice Banská Bystrica

 Zdoj: https://kosice.korzar.sme.sk/c/5003356/kosice-navstivila-vizionarka-myrna-nazzour-zo-syrie.html

27.5.2024     Boh Ťa žehnaj, drahý brat v Kristovi - BŤŽ + Michal  NL - NOVINKY z Dismasu č.98